Deti nepatria do väzenia: Mariane Quintao podala svoje svedectvo pred Výborom OSN pre ľudské práva v Ženeve, 20. júna 2017

„Narodila som sa v Brazílii dvom milujúcim a oddaným rodičom. Môj otec bol úspešným podnikateľom, vlastnil 3 obchodíky s oblečením a zamestnával 7 ľudí. Ale v roku 1999 postihla Brazíliu ekonomická kríza a môj otec sa dostal do finančných ťažkostí. Aby sa postaral o rodinu, prijal pracovnú ponuku v USA, a podobne ako mnoho iných otcov imigrantov musel načas opustiť svoju rodinu v Brazílii, aby nám mohol zabezpečiť lepší život. Po 5 rokoch môj otec stále pracoval v USA ako maliar a hľadal spôsoby, ako priniesť do USA moju matku, sestru a mňa, aby sme mohli žiť s ním.

Po piatich rokoch odlúčenia a bez reálnej šance na zlúčenie rodiny, moja mama a otec urobili ťažké rozhodnutie, že sa presťahujeme do USA, aby sme mohli byť spolu, bez ohľadu na to, či sa nám podarí získať úradné povolenie alebo nie.

Môj prvý rok v USA bol veľmi náročný. Učila som sa jazyk, ale rýchlo som si našla priateľov, začala som chodiť do školy a začala som sa cítiť ako súčasť americkej spoločnosti. Neskôr, keď som skončila posledný rok na strednej škole, uvažovala som o ďalšom štúdiu na vysokej škole. Jedného dňa si v škole pýtali potvrdenie o mojom právnom statuse. Nevedela som, že iba rezidenti s legálnym pobytom sa mohli uchádzať o štúdium na univerzite, či štipendium. Myslela som si: „Dôležité by predsa mali byť iba moje známky a schopnosti, čo má s mojim budúcim vzdelaním spoločné môj právny status?“ Tešila som sa na univerzitu a namiesto toho som len pozorovala ako spolužiakom chodili listy o prijatí na univerzity a ja som sa začala cítiť stratená a depresívna.

Predstavte si 17 ročné dievča, ktoré vyrastá v USA, cíti sa byť Američanka, ale nemôže ísť ani na vysokú školu ani získať riadne zamestnanie. Začala som sa obávať o svoju budúcnosť. Cez prázdniny som si chcela zlepšiť náladu a vybrali sme sa s kamarátkou a jej tetou na Floridu do Miami. Po ceste nás predbehlo čierne SUV vozidlo s výstražnými svetlami. Dvaja obrovský muži so zbraňami vytiahli policajné odznaky a požiadali nás vystúpiť z auta. Bola som zmätená, bála som sa a plakala som. Strčili ma do zadnej časti auta a vzali ma do útvaru policajného zaistenia pre dospelých. Bola to obrovská budova, ktorá vyzerala ako väzenie. Boli tu ploty s ostnatým drôtom, všetci strážcovia tu mali zbrane a nepriestrelné vesty. Boli tam samí dospelí, a moju kamarátku, ktorá už mala 18 rokov, odo mňa oddelili. Dali ma do cely, kde nebolo nič, len betónová lavica, kde som strávila celý deň tým, že ma fotografovali, brali mi odtlačky prstov a pýtali sa ma nekonečné množstvo otázok. Nedali mi ani napiť, ani najesť. Nemala som žiadneho právnika. Počas prvého dňa som nemohla ani kontaktovať mojich rodičov.

Následne ma naložili do veľkej bielej dodávky spolu s početnou skupinou mužov – imigrantov, a vzali ma na letisko, kde ma zavreli s nejakej miestnosti. V tejto miestnosti na letisku som strávila sama celú noc. Bola som veľmi unavená, ale nebolo tam žiadne miesto na spanie. Bola mi zima, bola som veľmi hladná, ale nebolo tam ani kúrenie, ani jedlo. Strážcovia so mnou zaobchádzali akoby som bola nejaká kriminálnička a povedali mi, že do USA nepatrím.

Odtiaľ ma letecky prepravili do New Yorku a zaistili ma v tzv. „dedine detí“ spolu s deťmi, ktoré spáchali nejaké trestné činy alebo užívali drogy, boli obeťami zneužívania alebo sirotami.

Snažia som sa pochopiť, prečo som zavretá, prečo ma oddelili od mojej rodiny, priateľov a najmä prečo ma pozbavili osobnej slobody. Na tomto mieste som strávila asi mesiac predtým mi napokon dali možnosť buď sa dobrovoľne vrátiť sa do Brazílie, alebo tvrdiť v zdĺhavom procese, že som bola obchodovaná alebo že som bola opustená mojimi rodičmi, čo by nebola pravda.

Takže, vo veku 17 rokov som sa vrátila do krajiny, ktorú som si takmer nepamätala, a kde už nebývala ani moja matka, ani otec, ani sestra. Tento návrat určite nebol v mojom najlepšom záujme, osobitne keďže ma odlúčili od mojej rodiny. Naspäť v Brazílii som mala veľa problémov sa prispôsobiť a portugalčina už naďalej nebola mojim prvým jazykom. Bola som medzi samými cudzími ľuďmi."

ODPORÚČANIA:

"Môj príbeh naznačuje, že USA sa zaujíma viac o ochranu hraníc ako o ochranu detí a ľudských práv.

• New Yorská deklarácia už obsahuje záväzok štátov, ktoré sa majú usilovať o ukončenie imigračného zaistenia detí. Ako osoba, ktorá zažila ako dieťa zaistenie, môžem potvrdiť, že zaistenie nie je vhodným miestom pre deti, neumožňuje im prístup k potrebným službám, a rozhodne pre deti nepredstavuje bezpečné miesto. Túto skúsenosť už nikdy nebudem môcť vymazať z mojej pamäte. Štáty by mali priať podrobnejšie plány ako ukončiť zaistenie detí bezodkladne.
• Všetky deti by mali mať garantovanú príležitosť pracovať na svojej úspešnej budúcnosti. Aby toto bolo možné, je potrebné, aby deti mali prístup nielen k základnému ale aj strednému vzdelaniu. Aký má zmysel umožniť deťom v imigračnej situácii chodiť do školy, pokiaľ im neumožníme prístup k maturite ani na vysokú školu, či k neskoršej kariére.
• Napokon, mali by sme sa uistiť, že akékoľvek rozhodnutie o návrate dieťaťa je v jeho najlepšom záujme. V skutočnosti slovo „návrat“ nepopisuje verne dopad, aký vyhostenie alebo tzv. „dobrovoľný návrat“ má na deti. Ja som podstúpila tzv. „dobrovoľný návrat“ a môžem potvrdiť, že v drvivej väčšine prípadov je návrat násilným procesom vytrhnutia detí z ich domovov, od ich rodín, ich priateľov a z ich komunity. Neustály strach z deportácie a odlúčenia od rodiny majú extrémne nepriaznivý dopad na duševné zdravie dieťaťa e jeho vývoj. Štáty by mali pred snahou o zvyšovanie počtu návratov uprednostniť ochranu detí.“

Pridajte sa k Mariane a spravte niečo pre #deti nepatriadovazenia #EndChildDetention.

Viac o kampani sa dozviete na endchilddetention.org.

Originál blogu v angličtine nájdete na. http://endchilddetention.org/mariane-quintao-testifies-at-the-un-human-r...