DETI NEPATRIA DO VäZENIA: Hayat - ambasádor globálnej kampane za skončenie zaistenie detí - jeho príbeh

Hayat je ambasádorom globálnej kampane za ukončenie zaistenia detí. Sám ako dieťa zaistenie zažil. 20.november sa tiež označuje ako Svetový deň detí, nakoľko vtedy oslavujeme výročie prijatia Dohovoru OSN o právach dieťaťa. Tento rok je to už 28 rokov. Tento dohovor ratifikovalo najviac štátov na svete a jednoznačne z neho vyplýva, že zaistenie dieťaťa je porušením práv dieťaťa. Napriek tomu je zaistenie dodnes realitou pre mnohé deti, vrátane Hayata, ktorý v zaistení v Indonézii strávil jeden rok.

"Narodil som sa v Afganistane. Keď som mal 8 rokov, moja matka sa rozhodla, že utečieme do Pakistanu, pretože jedného dňa môj otec, ktorý pracoval v škole, bol zadržaný Talibanom po ceste domov. Zobrali ho a už sme o ňom nikdy nepočuli. Matka nás preto radšej presunula spolu s mojimi dvoma mladšími súrodencami do Pakistanu.

Na ceste do Pakistanu nás prevádzači počas cesty cez hranicu ukryli v nákladnom aute. Po troch mesiacoch v Pakistane, moja matka nás všetkých zapísala do školy. Začali sme sa učiť v jednej z perzských škôl v Quetta. Okrem vyučovania som sa venoval aj štúdiu anglického jazyka, z čoho som bol veľmi nadšený. Doma sme nemali možnosť študovať angličtinu, pričom ja vzdelanie považujem za veľmi dôležité.

Život v krajine bez dokladov je veľmi ťažký. Celá moja rodina aj ja sme sa báli deportácie. V Pakistane sme mali veľa problémov – nemali sme doklady, báli sme sa o svoje bezpečie, stále tu bolo riziko vyhostenia. Bez dokladov a právneho postavenia nemohli utečenci študovať na univerzite.

Po 9 rokoch v Pakistane, keď som mal 17 rokov, moja mama sa rozhodla, že sa vrátime do Afganistanu, pretože si myslela, že už bude pre nás bezpečné tam žiť. O tom, čo sme sa vrátili do domovskej krajiny, som sa rozhodol učiť deti angličtinu, pretože som chcel vzdelanie, ktoré som získal, odovzdávať ďalej, Začínal som s desiatimi študentmi. Mali veľa entuziazmu a bavilo ich učiť sa anglicky. Pokračoval som vo výučbe angličtiny, aj keď bolo aj veľa ľudí, ktorým sa to nepáčilo, čo mi spôsobovalo mnohé komplikácie. Väčšina ľudí ma podporovalo, ale bolo ťažké ignorovať odporcov. Po troch mesiacoch vedenia jazykovej školy, mi prišiel výhražný list. Zaútočili dokonca na náš dom, Vďakabohu, sa mi tú noc podarilo utiecť, šiel som k tete. Neskoro v noci prišla moja mama a trvala na tom, že mám okamžite odísť do Pakistanu v záujme mojej vlastnej bezpečnosti."

"Na ceste do Pakistanu nám prevádzači dali afgánske čiapky, aby zapadli medzi ostatných, pri prechode hraníc. Napokon, sa nám podarilo dostať do Pakistanu, Moja mama zariadila, aby ma jej brat poslal na bezpečné miesto.

O mesiac neskôr som začal cestovať s ďalšími piatimi mladými ľuďmi ako ja. Nemali sme poňatia, kde skončíme. Prišli sme do Thajska, kde nás dva dni držali v malej tmavej miestnosti. Všade boli šváby a v miestnosti neboli žiadne postele, museli sme spať na zemi. Miestnosť bola uprostred džungle a z toho času si pamätám len veľmi málo, nie je to dobrá spomienka.

Prevádzači nás prepravili do Malajzie. Prvý deň v tejto krajine nám dali plastové tašky, aby sme si do nich pobalili osobné veci a iné nevyhnutné veci.20 z nás naložili na loď, aby sme sa prepravili cez malajskú hranicu. Po 6 hodinách plavby sme došli do Indonézie. Nikdy predtým som nebol na lodi, ale bál som sa, že ak sa na loď nedostanem, uviaznem na dlhé roky v krajine ktorú vôbec nepoznám.

Asi po jednom mesiaci som sa rozhodol plaviť smerom na Austráliu, Môj spolubývajúci zavolal prevádzača, ktorý nám povedal, že to bude stáť 6.000 dolárov každého. Prevádzač povedal, že najprv nás dostane do Austrálie, v opačnom prípade mu nezaplatíme. Súhlasili sme. O desať dní nám volal prevádzač, že máme prísť do Jakarty, lebo je načase sa nalodiť.

Šli sme do Jakarty a po dvoch nociach v dome, ktorý vlastnil jeden z prevádzačov nám bolo povedané, že nemôžeme vychádzať von z domu, prehľadali nás a vzali naše peniaze a mobilné telefóny. Našťastie, mal som ukrytý telefón, lebo som chcel mať možnosť zavolať mojej rodine a dať im vedieť, že som nažive. Znamenalo pre mňa veľmi veľa, že som s nimi mohol hovoriť a počuť ich hlasy."

"Prevádzači nás zobrali nalodiť sa. Zobrali nás na malý motorový čln, ktorým nás priviezli k veľkej rybárskej lodi. Tieto veľké lode boli vo veľmi zlom stave. Boli to deravé, staré lode. Voda bola nebezpečná, a po niekoľkých hodinách plavby loď narazila na skaly a potopila sa. Našťastie, nikto z nás neprišiel o život a podarilo sa nám dostať na pevninu, ale prišli sme o naše tašky a všetky zásoby jedla. V džungli sme ostali 5 dní. Bolo to nebezpečné. Na drevenej dlážke sme spali 8 vedľa seba. Dohodli sme sa, že v dvojiciach sa budeme striedať na stráži vždy po troch hodinách, aby sme boli v bezpečí od zveri a iného nebezpečenstva. Striedali sme sa, aby si každý mohol chvíľu odpočinúť. Mali sme šťastie. Žila tam indonézska rodina, zobrali nás k sebe, aby sme si oddýchli. Prvý deň nám dali aj jedlo – čistú ryžu bez oleja a bez soli. Neskôr nám už nemohli nosiť jedlo, pretože boli sami veľmi chudobní. Nasledujúce dni sme jedli iba kokosové orechy a pili kokosové mlieko.

Na piatu noc sme sa nalodili s prevádzačmi a začali sme plavbu do Austrálie. Loď bola preplnená – 102 osôb. Začala naša 52 hodinová cesta. Na druhú noc, keď sme boli uprostred oceánu sme nevideli nič, iba čiernu vodu. Začalo pršať a udierali hromy, vlny boli vyššie ako loď. Všetci vrátane žien a detí plakali, modlili sa a kričali. Dve ženy stratili vedomie. Volali sme o pomoc austrálsku pobrežnú stráž, povedali, že pošlú po nás záchranu. Celá noc prešla, vlny, strach a čierne čierne more. Boli sme si istí, že to neprežijeme, tento krát by bolo príliš ďaleko plávať na breh. Skoro ráno nasledujúceho dňa, ako vychádzalo slnko, jeden z pasažierov kričal, že vidí malú loď, ktorá sa k nám približuje. Neskôr, sme aj my konečne videli loď, bola to loď indonézskej pohraničnej stráže. Zobrali nás na loď a odovzdali nás do imigračného centra v Indonézii. Po príchode sa mnohí z nás pokúšali o útek, ale nepodarilo sa to. Všetkých nás umiestnili do rôznych útvarov policajného zaistenia."

"S ďalšími 12 osobami som bol umiestnený do “TanjungPinang” útvaru policajného zaistenia. Bol to jeden z najťažších momentov v mojom živote. S matkou som nehovoril už 3 mesiace. Vedela, že som nastupoval na loď, ale netušila, či som nažive alebo nie. V zaistení sme všetci spali a jedli jeden vedľa druhého v jednej malej cele. Toto bolo pre mňa peklo, ako aj pre každého, kto bol donútený tu žiť. Každé ráno sa zobudíte, a prvé čo vidíte, sú mreže. Toto spôsobovalo každý deň v zaistených osobách hlboký pocit bezmocnosti

Nemali sme prístup k žiadnemu vzdelávaciemu systému, ktorý by zabezpečovala nejaká organizácia. Namiesto toho sme sa navzájom vyučovali v zručnostiach a odovzdávali si vedomosti. Po asi mesiaci v zaistení, som začal učiť aj ja. Učil som asi dva mesiace, potom boli niektorý ľudia prepustení. Z 42 osôb v jednej cele, sme všetci boli v rôznom veku, najmladší bol dokonca 14 ročný chlapec bez sprievodu rodičov. Ja som mal v tom čase 17 rokov, a z tohto zariadenia sa mi podarilo dostať po takmer ročnom pobyte. Takýto zážitok má vplyv na fyzické a psychické zdravie každého. Dúfal som, že sa mi podarí dostať zo zaistenia aspoň na 5 minútovú prechádzku, ale nikdy sa mi nepodarilo opustiť miesto môjho uväznenia, až kým ma takmer po roku neprepustili. Viete si predstaviť aké to je, ak vidíte stále tie isté steny každý deň každú hodinu počas celého roka, v tej istej miestnosti s 42 inými ľuďmi? Keď sa mi podarilo dostať von zo zaistenia, a nadýchnuť sa čerstvého vzduchu, bolo to akoby som sa znovu narodil na svet."

"Keď som bol prepustený, umiestnili ma do indonézskej komunity, kde som žil ďalších 15 mesiacov. Napokon, som získal austrálske humanitárne víza. Neviem ani len popísať ten moment, keď mi migračný úrad potvrdil udelenie víz. Tešil som sa, že sa konečne presídlim do krajiny, ktorá bude mojim novým domovom, kde budem môcť splniť svoje sny. Volal som mame, aby som jej to povedal.

Po príchode do Austrálie som sa zapísal na štúdium a pomaly som sa začal orientovať v živote e rozumieť Austrálii. Druhý rok v Austrálii som sa prihlásil na Univerzitu a dostal som ponuku z dvoch rôznych univerzít. Na jednej z nich som začal moje univerzitné štúdium."

Originálny príbeh v angličitne na: https://endchilddetention.org/world-childrens-day-hayats-story/